Anotácia projektu

Projekt sa zaoberá fundamentálnou otázkou antickej etiky, ktorá sa dostala do centra pozornosti súčasných mysliteľov až na konci 20. st. (P. Hadot, M. Foucault, P. Veyne, M. Nussbaum, P. Sloterdijk). Ide o vzťah k sebe samému, t. j. o spôsoby vytvárania vlastného ja, ktoré zakladajú vzťah k iným. Starosť o seba spája všetky oblasti morálneho myslenia, a to nielen pokiaľ ide o teoretické otázky etiky, ale aj o praktiky seba samého (por. Foucault 2003a, Foucault 2003b, Hadot 1987).

Vývoj starosti o seba od sókratovských až po stoické problematizácie života vedie viacerých historikov vedenia k názoru, že Gréci a Rimania vytvorili „kultúru seba samého“, na ktorú nadviazala neskoršia ranokresťanská prax (por. Foucault 2000, Foucault 2001, Veyne 1985, Veyne 2008; por. taktiež Davidsonovu kritickú poznámku, Davidson 1999). Východiskom kultúry seba samého je vedomý vzťah, ktorý si človek vytvára k sebe samému a praktiky, ktoré uplatňuje na svoj život – to všetko v snahe o vedenie vlastného života. Gréci označovali prácu na sebe výrazom askésis („cvičenie sa“, „ovládanie sa“), ktorý má tak telesný, ako aj duševný rozmer. Askésis sa zameriava na život utváraný duševnými rozhodnutiami, ktoré však nie sú dané vopred, preto si vyžadujú neustále cvičenia. P. Hadot ich nazval „duševnými cvičeniami“, t. j. praktikami, ktoré uplatňujeme na sebe pomocou iného človeka alebo vlastným úsilím v snahe zmeniť sa (Hadot 1987). Paradigmatickým príkladom duševného cvičenia je „sókratovský rozhovor“. Chápanie etiky ako snahy stať sa niekým iným má svoj pôvod u Sókrata. Sókratés a jeho nasledovníci vytvorili dejinne nový typ myslenia, ktoré kladie na prvé miesto štýl života, a ten povyšuje nad špekulatívne výklady sveta (Hadot 1987, Foucault 2000).

Sókratovské problematizácie života ovplyvnili takmer všetky prúdy antického myslenia (kynici, stoici, skeptici, pyrrhónovci), dokonca aj tie, ktoré chápeme ako „teoretické“ (Platón, Aristotelés, Plótinos, Filón, pythagorovci atď.). Dejiny etiky ako dejiny rôznych podôb askésis poskytujú jedinečný rámec pre reinterpretáciu antického myslenia a zároveň umožňujú nový prístup k uchopeniu fenoménov individuálnej, morálnej a politickej autonómie človeka.

Grécki moralisti nevytvorili univerzálne platnú teóriu morálneho progresu (hoci takto sme až donedávna vykladali antickú etiku). Na prvé miesto kládli praktiky seba samého. Predpokladom práce na vlastnom živote bolo vytvorenie pravdivého obrazu o sebe samom. Jednou z dôležitých tém gréckeho etického myslenia bola napr. parrhésia (doslova „potreba povedať celú pravdu“). Bez schopnosti vytvoriť si vnútorne pravdivý obraz o sebe samom nie je možné viesť svoj život, t. j. dať mu smerovanie (telos) a zmysel (eudaimonia).

Praktiky seba samého nemajú teoretický status – z pohľadu teórie sa dokonca môžu zdať banálne. Vytvárajú sa s ohľadom na konkrétne situácie, v ktorých sa nachádzajú konajúci jedinci. Techniky seba samého dokážeme opísať, ale nevieme ich definovať, pretože zmysel nadobúdajú len vo vzťahu k úsiliu jednotlivca. Praktiky seba samého tvoria samostatnú oblasť života, ktorá sa nedá stotožniť ani s etikou ani s politikou ani so žiadnou inou oblasťou „praktického vedenia“. Protiklad teoretického a praktického, ktorý vytvára napätie v celej západnej metafyzike, stráca v hermeneutike seba samého význam, pretože k vlastnému životu nemôžeme pristupovať s teoretickým odstupom. Takýto život by sa stal niečím cudzím a neživým.

Ak sa považujeme za dedičov antického myslenia, mali by sme si klásť otázku, či sme dedičmi kultúry seba samého, resp. čo sa stalo s týmto dedičstvom. Foucaultove neskoré práce (Foucault 2000, Foucault 2001, Foucault 2003b) naznačujú, že techniky seba samého sa v priebehu dejín postupne menili na súbory vedenia (napr. grécko-rímske praktiky spytovania svedomia sa transformovali na kresťanskú prax pokánia, ktorá vyústila do inštitúcie spovede a priznávania sa). Vedenie sa spájalo s rôznymi mocenskými štruktúrami, čo viedlo k tomu, že praktiky prestali byť individuálnymi prostriedkami na ovládnutie života a stali sa z nich nástroje, ktoré uplatňuje moc, aby ovládala individuálne životy.

Z hľadiska etiky ako starosti o seba môžeme povedať, že prvoradým záujmom antických moralistov bolo vedomé úsilie o vytváranie a ovládnutie vlastného života (por. Nussbaumová 2003, Nussbaum 1994). Pre moderné myslenie je príznačná skôr opačná tendencia: Skeptický postoj voči možnosti autonómneho života. Jedným z možných vysvetlení tohto stavu by mohla byť absencia praktík seba samého. Z našich problematizácií života sa takmer úplne vytratili techniky vytvárania seba samého.

Téma starosti o seba v modernom myslení zahŕňa širokú oblasť sebautvárania človeka a záujmu o seba. Skúmanie problematiky starosti o seba v prepojení s problémovým rámcom filozofickej antropológie vychádza zo všeobecného konštatovania stavu krízy súčasnej kultúry. Orientuje sa na analýzu možností človeka presahovať situáciu konfliktu hodnotových systémov a kontingentnosti podmienok života udržateľným stupňom otvorenosti rizikám, kreatívnosti pri riešení konfliktov a rozvíjaním schopnosti transcendovať daný stav – tým napĺňať údel človeka ako ľudstva. Pokus o civilizačno-kultúrnu diagnostiku v sebe spája štúdium pôvodných výsledkov ľudského sebapoznania a zafixovaných sebautvárajúcich praktík, ako aj spôsobov ich obnovovania  v kultúre a explikovania v súčasnom filozofovaní. Cieľom je komplexnejšie pochopenie zdrojov a foriem našej subjektivity (resp. odkrytie neznámych a prehliadaných zdrojov), spôsobov našej integrácie vo funkčných systémoch spoločnosti, osobitne v symbolických systémoch kultúry, v konečnom dôsledku rozpoznanie rozhodujúcich axiologických „atraktorov“ (normatívnych veličín) formovania súčasného conditio humana (Sloterdijk 2009a).

Dôležitou oblasťou skúmania je terapeutická úloha filozofie. Akýkoľvek aktuálny terapeutický proces v oblasti liečebnej pedagogiky, psychológie a psychiatrie (najmä ten v súčasnosti najúspešnejší, kognitívno-behaviorálny terapeutický prístup) determinuje vždy konkrétny filozofický kontext, koncepcia a ideál dobrého života.

Vo vzťahu k terapeutickému chápaniu filozofie by sme sa chceli zamerať na tri oblasti, ktoré poukazujú na nevyhnutnosť opätovného prepojenia a dialógu filozofie, psychológie a psychiatrie:

1. Rehabilitácia filozofie ako terapeutického procesu zameraného na konkrétne praktiky starosti o seba.

2. Skúmanie teoretických a praktických implikácií zavedenia filozofického poradenstva na Slovensku.

3. Teoretický výskum použiteľnosti nových terapeutických metód čerpaných najmä z oblasti fenomenologickej antropológie v psychiatrii.

V tomto zmysle bude obzvlášť prínosné sprostredkovanie nových filozofických terapeutických postupov francúzskych a nemeckých fenomenologických antropológov, psychiatrov a filozofov ako Ludwig Binswanger, Eugène Minkowski, Erwin Strauss, René Laforgue, Roland Kuhn, Henri Maldiney.

Korpus relevantnej literatúry tvoria na prvom mieste pôvodné filozofické texty, najmä texty sókratovskej tradície myslenia, ako aj publikované výsledky vied o človeku a spoločnosti, sekundárna filozofická literatúra, teoretické práce i politicko-právne dokumenty z oblasti etiky, teologické diela rôzneho žánru, umelecké diela i publicistika a pod. Načrtnuté limity rešpektujú rozmanitosť filozofickej tvorby v minulosti i súčasnosti, rovnako fenomén filozofickej esejistiky, filozofovanie v nefilozofických formách a široké spektrum narácie o človeku.

Metódy práce zodpovedajú štandardným nárokom vedeckého výskumu a filozofickej interpretácie. V popredí sú prístupy kritickej filozofie, hermeneutiky, fenomenológie, genealógie a axiologickej rekonštrukcie a analýzy.

Základná literatúra

BACHELARD, G. (1948): La terre et les reveries de la volonte. Essai sur l‘ imagination des forces. Paris.

COTTINGHAM, J. (2009): Why to Believe? London: Continuum.

DAVIDSON, A. I. (1986): Archeology, Genealogy, Ethics. In: HOY, D. C. (ed.): Foucault: A Critical Reader. New York, Basil Blackwell.

DAVIDSON, A. I. (1999): Ethics as Ascetics. In: GUTTING, G. (ed.): The Cambridge Companion to Foucault. Cambridge, Cambridge University Press, s. 115–140.

DESOILLE, R., (1950). Psychanalyse et rêve éveillé dirigé. Paris.

EAGLETEON, T. (2007): The Meaning of Life. Oxford, OUP.

FOUCAULT, M. (2000): Technológie seba samého. In: FOUCAULT, M.: Moc, subjekt a sexualita. Články a rozhovory. Bratislava, Kalligram, str. 186–214.

FOUCAULT, M. (2001): L’herméneutique du sujet. Paris, Collège de France.

FOUCAULT, M. (2003a): Péče o sebeDějiny sexuality III. Praha, Herrmann & synové.

FOUCAULT, M. (2003b): Užívání slastíDějiny sexuality II. Praha, Herrmann & synové.

FOUCAULT, M. (2003c): Myšlení vnějšku. Praha, Herrmann & synové, s. 265–299.

FRANKL, V. E. (1998): Napriek všetkému povedať životu áno. Bratislava: Slovenský spisovateľ.

FRANKL, V. E. (1996): Lékařská péče o duši. Brno: Cesta.

FRANKL, V. E. (1997): Vůle ke smyslu. Brno: Cesta.

GUSDORF, G. (1948): La découverte de soi. Paris.

HADOT, P. (1987): Exercices spirituels et Philosophie antique. Paris: Etudes Augustiniennes.

LEVINAS, E. (1968): Quatre Lectures Talmudiques. Paris: De Minuit.

LEVINAS, E. (1974): Autrement qu’être ou au delà de l’essence. The Hague: Nijhoff.

MACKIE, J. L. (1990): Ethics: Inventing Right and Wrong. Harmondsworth: Penguin.

MALDINEY, H. et al. (2001): Existence. Crise et création, Encre Marine. La Versanne.

MARANHAO, T. (1986). Therapeutic Discourse and Socratic Dialogue: A Cultural Critique. Madison: University of Wisconsin Press.

MILL, J. S. (2012): A System of Logic: Ratiocinative and Inductive, Being a Connected View of the Principles of Evidence, and the Methods of Scientific Investigation. Adelaide: The University of Adelaide.

NEHAMAS, A. (1985): Nietzsche: Life as Literature. Cambridge: Harvard University Press.

NEHAMAS, A. (1999): The Art of Living: Socratic Reflections from Plato to Foucault. Berkeley: University of California Press.

NUSSBAUMOVÁ, M. C. (2003): Křehkost dobra. Praha, OIKOYMENH.

NUSSBAUM, M. C. (1994): The Therapy of Desire: Theory and Practice in Hellenistic Ethics. Princeton, Princeton University Press.

PARKER, I. (ed.) (1999): Deconstructing Psychotherapy. London:

PEPERZAK, A. T. (2004): Elements of Ethics. Stanford: Stanford University Press.

RYAN, A. (1965): Mill and the Art of Living. In: Listener, č. 74, s. 620-622.

SLOTERDIJK, P. (1978): Literatur und Organisation von Lebenserfahrung. Autobiographien der Zwanziger Jahre. Münch: Carl Hanser.

SLOTERDIJK, P. (1999): Regeln für den Menschenpark. Ein Antwortschreiben zu Heideggers Brief über den Humanismus. Frankfurt: Suhrkamp.

SLOTERDIJK, P. (2000): Die Verachtung der Massen. Versuch über Kulturkämpfe in der modernen Gesellschaft. Frankfurt am Main.

SLOTERDIJK, P. (2001): Das Menschentreibhaus. Stichworte zur historischen und prophetischen Anthropologie. Weimar.

SLOTERDIJK, P. (2006): Zorn und Zeit. Politisch-psychologischer Versuch. Frankfurt/M.: Suhrkamp.

SLOTERDIJK, P. (2009a): Du musst dein Leben ändern. Über Anthropotechnik. Frankfurt.

SLOTERDIJK, P. (2009b): Philosophische Temperamente. Von Platon bis Foucault. München.

SLOTERDIJK, P. (2010): Scheintod im Denken – Von Philosophie und Wissenschaft als Übung. Berlin: Suhrkamp.

SCHON, D. A. (1983): The Reflective Practitioner: How Professionals Think in Action. London: Temple Smith.

URBINATI, N. (2010): An Alternative Modernity: Mill on Capitalism and the Quality of Life. In: B. Eggleston, D. E. Miller, & D. Weinstein (eds.): John Stuart Mill and the Art of Life. Oxford: OUP, s. 236-

VEYNE, P. (1985): Histoire de la vie privée I., L’Empire romain. Paris: Editions du Seuil.

VEYNE, P. (1993): The Final Foucault and His Ethics. Critical Inquiry, 20, Autumn 1993.

VEYNE, P. (2008): Foucault, sa pensée, sa personne. Paris: Albin Michel, 2008.

WHITE, M. (1993). Deconstruction and therapy. In: S. Gilligan & R. Price (Eds.), Therapeutic Conversations (s. 22–80). New York: Norton.

WODAK, R. – MEYER, M. (eds.) (2002): Methods of Critical Discourse Analysis. London: Sage.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *